Robert Doisneau

Neviem či sa mám hanbiť alebo nie, no nie je to tak dlho, čo som fotografa Robert Doisneau spoznal. Spolu s Henrim patrí k jedným z najvýznamnejších francúzskych fotografov. Dokumentoval najmä každodenný život francúzov v Paríži. Svojim poetickým prístupom k pouličnej fotografii zachytával ľudí v hravých a surrealistických momentoch. Ľuďmi očarený hľadal zábavné postavy alebo čudnosti ľudskej povahy.

Robertov život

Robert Doisneau sa narodil v roku 1912 v Gentilly v Val-de-Marne neďaleko Paríža. Študoval gravírovanie a litografiu. Tvrdil však, že ulica robotníckej štvrte Gentilly mu bola tou najdôležitejšou školou. (#RaisedInTheHood 🙂 ) Keď mal asi šestnásť rokov, začal s amatérskou fotografiou. Bol však taký plachý, že najprv fotografoval len dláždené kamene, neskôr deti a nakoniec sa odvážil aj dospelých. Po ukončení štúdia sa v roku 1929 začal fotografii venovať profesionálne. 

Kariéra fotografa

Robert začínal pôsobiť ako asistent pre reklamného fotografa André Vigneau, v ktorého ateliéri sa stretával s umelcami, spisovateľmi a ich avantgardnými ideami. Fotografovanie detailov predmetov začal fotografovať v roku 1930 a prvý fotografický príbeh sa mu podarilo predať novinám Excelsior v roku 1932. 

Od roku 1934 pracoval pre Renault v Billancourte ako priemyselný a reklamný fotograf. Žiaľ, vzhľadom k tomu, že chodil do práce neskoro, bol v roku 1939 prepustený. Rozhodol sa, že vyskúša prácu na voľnej nohe a zarábal si fotením pohľadníc. Pohľadnice boli v tom čase hlavným príjmom mnohých fotografov. 

Neskôr ho oslovila agentúra Rapho, ktorou bol aj najatý. Počas tohto obdobia vytvoril niektoré zo svojich známych pouličných fotografií. Napokon bolo toto plodné obdobie prerušené vypuknutím Druhej svetovej vojny a Robert bol povolaný do armády.

Bol v nej až do roku 1940 a od tej doby až do konca vojny v roku 1945 využíval svoje umelecké a rytecké schopnosti na falšovanie pasov a identifikačných dokladov pre francúzsky odboj.

Povojnové obdobie

Niektoré z Robertových najpamätnejších fotografií boli odfotené práve po vojne. Vrátil sa k fotografovaniu na voľnej nohe a táto voľnosť mu umožňovala pôsobiť voľne v uliciach Paríža. Svoje fotografie predával medzinárodným časopisom ako napríklad Life. Nakrátko sa pripojil aj k fotografickej agentúre Aliance, no v roku 1946 sa rozhodol stať opäť súčasťou agentúry Rapho, v ktorej potom aj zostal počas celého svojho pracovného života. A to aj napriek tomu, že ho Henri pozýval pripojiť sa k Magnum Photos.

V roku 1948 podpísal zmluvu s módnym časopisom Vogue, pre ktorý pracoval ako módny fotograf na plný úväzok až do roku 1952. Redaktori verili, že časopisu dodá svieži a menej formálny vzhľad, no jemu sa fotografovanie krásnych žien v elegantnom prostredí nepáčilo. Uprednostňoval pouličnú fotografiu. Vždy, keď sa mohol vytratiť zo štúdia, fotografoval stále viac a viac v parížskych uliciach – čisté a nehrané dianie. Preto sa rozhodol od roku 1952 pracovať už len ako fotograf na voľnej nohe.

Zázraky každodenného života sú vzrušujúce; žiadny filmový režisér nedokáže zariadiť neočakávané, ktoré nájdete na ulici.

Robert Doisneau

Od tej doby bola ulica jeho arénou. Fotografoval obrovské množstvo ľudí a udalostí, často spájajúcich rôzne prvky – vynikajúci zmysel pre humor, a predovšetkým jeho hlboký zmysel pre humanizmus.

Robert Doisneau a jeho prístup k fotografii

Doisneauove obrazy boli často vtipné a ironické. Nikdy sa však svojou tvorbou nesnažil zosmiešňovať ľudí. Povedal:

Nefotografujem život tak, ako je, ale život, ako by som chcel.

Robert Doisneau

Robert Doisneau bol v mnohých ohľadoch plachý a skromný muž, čo bolo jasne cítiť v jeho fotografii. Dokonca sa raz nahneval na svoju dcéru Francine za účtovanie „neslušného“ denného poplatku 2 000 GBP za jeho prácu pre reklamnú kampaň na pivo. Jemu stačilo zaplatiť len cenu „umeleckého fotografa“.

V roku 1950 Doisneau odfotil svoje najuznávanejšie dielo pre manazín LIFE, ktoré sa volá „Le Baiser de l’hôtel de Ville“. Jedná sa o fotografiu páru bozkávajúceho sa v rušných uliciach Paríža, ktorý sa stal medzinárodne uznávaným symbolom mladej lásky v Paríži. Totožnosť tohto páru zostala záhadou až do roku 1992.

Le Baiser de l’hôtel de Ville

Jean a Denise Lavergne sa mylne domnievali, že sú párom, ktorý Robert odfotil. Keď ich Robert a Annette (jeho staršia dcéra a v tom čase aj jeho asistentka) stretli na obede v osemdesiatych rokoch, „nechcel zničiť ich sen“ a tak im nič nepovedal a nechal v ich mylnom domnení. To však viedlo k tomu, že ho zažalovali a celú kauzu postavili pred súd za „fotografovanie bez ich vedomia“. Podľa francúzskeho práva, jednotlivec vlastní práva na svoju vlastnú podobu.

Súdna žaloba prinútila Roberta odhaliť, že na fotografii nie sú oni, ale Françoise Delbart a Jacques Carteaud, milenci, ktorých práve videl bozkávať sa. Najprv sa ich bál odfotografovať kvôli svojej zdržanlivosti. Neskôr sa k nim však priblížil a spýtal sa či by pre neho zopakovali ten krásny bozk. Vďaka tomu tento súdny spor vyhral.

Annette (jeho mladšia dcéra) povedala: „Vyhrali sme na súdoch, ale môj otec bol hlboko šokovaný. Objavil svet klamstiev a bolelo ho to.“ Fotografia Le Baiser de l’Hôtel de Ville zničila posledné roky jeho života…a zomrel smútný. “

Možno, keby mi bolo 20, úspech by ma zmenil. Ale teraz som dinosaurom fotografie.

Robert Doisneau

V roku 2005 Françoise Bornet (rodená Delbart) vyhlásila: „Povedal nám, že sme očarujúci, a spýtal sa, či by sme sa mohli znova bozkávať. Nevadilo nám to. Boli sme zvyknutí bozkávať sa. Robili sme to vtedy stále a bolo to vynikajúce. Pán Doisneau bol rozkošný, veľmi rezervovaný, ale uvoľnený.

Fotografia bola uverejnená 12. júna 1950 v časopise Life. Ich milenecký vzťah trval iba deväť mesiacov. Delbart pokračovala vo svojej hereckej kariére, Carteaud sa neskôr vzdal, a stal sa producentom vína.

V roku 1950 dostala Françoise Bornet originálnu fotografiu, na ktorej bol Doisneauov podpis a pečiatka, ako súčasť „platby“ za jej odvedenú „prácu“. V apríli 2005 fotografiu vydražila v aukcii za 155 000 eur naznámemu švajčiarskemu zberateľovi prostredníctvom aukcie Artcurial Briest-Poulain-Le Fur v Paríži.

Záver

Doisneau je považovaný za jedného z najpopulárnejších a najplodnejších reportážnych fotografov vo Francúzsku. Je známy svojimi hravými a ironickými fotografiami rastúceho excentrického Paríža v 20. storočí.

Fotografie Doisneau prežili od jeho smrti v roku 1994 oživenie. Mnohé z jeho portrétov a fotografií Paríža (od konca druhej svetovej vojny do 50. rokov 20. storočia) boli použité na kalendáre a pohľadnice a stali sa ikonami francúzskeho života.

Jeho fotky odrážajú jeho osobnosť alebo aspoň to, čo o ňom vieme. Jeho plachosť je niečo, čo sa často spomína, a ja to vnímam cez jeho tvorbu.