Henri Cartier-Bresson bol jeden z prvých fotografov, ktorý vo mne vytvorili lásku k pouličnej fotografii. Bol som fascinovaný tým, ako dokázal zachytiť ten „rozhodujúci moment“ (angl. decisive moment). Dokázal dokonale načasovať záber v úžasnej kompozícii. Vyzeralo to tak ľahko a jednoducho.
Neskôr, som po dlhšom čase výskumu zistil, že Henri nefotil len jediný záber jednej scény. Keď videl dobrú scénu, odfotil aj 20 záberov, akoby na nej pracoval. Snažil sa čo najlepšie zachytiť moment. O kom to vlastne hovorím? Poďme pekne poporiadku.
Henriho život
Henri Cartier-Bresson bol francúzsky fotograf, ktorý sa narodil 22. augusta 1908 v Chanteloup-en-Brie, Seine-et-Marne vo Francúzsku. Bol z dobre stavanej rodiny, najstarší syn z piatich detí. Jeho otec vlastnil textilnú manufaktúru a matkyna rodina obchodovala s bavlnou a vlastnila niekoľko pozemkov v Normandii. Počas prázdnin tam ako dieťa strávil veľa času. S rodinou neskôr bývali v buržuoáznej štvrti v Paríži, Rue De Lisbonne, v blízkosti Place De l’Europe a Parc Monceau.
Rodina ho vo fotografii a umení finančne podporovala a už ako malý chlapec vlastnil fotoaparát Box Brownie, ktorý používal na fotenie fotiek z prázdnin. Neskôr sa Henri začal venovať aj maľbe. Učiť ho začal jeho talentovaný ujo Louis. Ten však nečakane zomrel v Prvej svetovej vojne. Henri nastúpil na umeleckú školu a Akadémiu Lhote, čo bolo parížske štúdio kubistického maliara a sochára André Lhota. Vnímal ho ako svojho „učiteľa fotografie bez fotoaparátu.“
V tejto kultúrnej a politickej búrke umelecky dospel, a hoci chápal koncept, nedokázal ho vyjadriť. A tak znechutený zničil väčšinu svojich skorších malieb. V rokoch 1928 – 1929 študoval umenie, literatúru a angličtinu na Univerzite v Cambridgei. Štúdium však prerušila vojenská povinnosť, a tak v roku 1930 narukoval do francúzskej armády v Le Bourget neďaleko Paríža.
Začiatky fotografie
V roku 1929 sa Henri stretol s americkým expatriotom Harrym Crosbym. Obaja mali veľký záujem o fotografiu a tak spolu trávili veľa času. Harry Henrimu dokonca daroval prvý fotoaparát. Spoločne fotili, vyvolávali film a zväčšovali fotografie.
Po dvoch rokoch spáchal Harry Crosby samovraždu, a frustrovaný Henri vo veku 22 rokov, odcestoval za dobrodružstvom do Afriky, na Pobrežie Slonoviny, kde sa živil ako lovec. Pri lovení sa naučil techniky, ktoré mu neskôr pomohli aj pri fotografii, no po nejakom čase sa nakazil zákerným druhom malárie, čo ho takmer zabilo. Hoci so sebou mal malý fotoaparát, iba 7 fotografii prežilo náročné podmienky v trópoch.
Henrimu sa neskôr podarilo vrátiť do Francúzska, Marseille, kde sa ešte dával dokopy z choroby. V roku 1930 zazrel fotografiu maďarského fotožurnalistu Martina Munkacsa, ktorá zachytáva troch nahých afrických chlapcov, pri jazere Tanganyika. Fotka zachytávala slobodu, spontánnosť, a radosť zo života. Táto fotka Henriho tak inšpirovala, že sa úplne vzdal maľovania a sústredil sa len na fotenie.
Zrazu som pochopil, že fotografia môže napraviť večnosť v jednom okamihu.
Henri Cartier-Bresson
Zadovážil si Leicu s 50mm objektívom, ktorú už nespustil z rúk niekoľko rokov. Jej malé telo mu poskytovalo dostatočnú anonymitu v dave ľudí a prekonávala formálne a neprirodzené správanie tých, ktorí by zistili, že sú fotografovaní. Pre zdokonalenie jeho anonymity a nenápadnosti zvykol prefarbiť všetky lesklé časti fotoaparátu na čierno. Leica mu otvorila nové možnosti vo fotografovaní – schopnosť zachytiť svet v jeho aktuálnom stave.
Celé dni som sliedil nervózny po uliciach, pripravený “uloviť” život.
Henri Cartier-Bresson
Začiatky kariéry
Leica ho sprevádzala po celom svete. V roku 1934 Henri stretol mladého poľského intelektuála a fotografa menom David Szymin, ktorého volali Chim. Szymin si neskôr zmenil meno na David Seymour. Cez Davida neskor Henri stretol maďarského fotografa menom Endré Friedmann, ktorý si taktiež zmenil meno na Robert Capa. S týmito neskôr vytvoril fotografickú agentúru Magnum Photos.
V roku 1937 boli zverejnené jeho prvé žurnalistické fotografie, na ktorých zachytil korunováciu anglického kráľa Juraja VI. a kráľovnej Alžbety, pre francúzsky týždenník Regards. Zaujímavosťou je, že sa zameral na bežných ľudí, ktorí obdivovali kráľa a kráľovnú. Samotného kráľa nevyfotil ani jediný krát.
Keď v septembri, roku 1940 vypukla Druhá svetová vojna, Henri narukoval do filmovej a fotografickej jednotky francúzskej armády a v júni 1940 bol pri bitke o Francúzsko zajatý nemeckými vojakmi. Tridsaťpäť mesiacov strávil v zajatí a pracovných táboroch. Dvakrát sa neúspešne pokúsil o útek. Tretí pokus bol úspešný a skrýval sa na farme v Touraine, kým nedostal falošné doklady, ktoré mu umožnili odcestovať do Francúzska. Vo Francúzsku pracoval v odboji a pomáhal iným utečencom. Tajne pracoval s inými fotografmi, aby zdokumentovali okupáciu a neskôr oslobodenie Francúzska. Svoju Leicu po celý ten čas ukrýval zakopanú neďaleko Vosges, ktorú v roku 1943 vykopal.
Magnum Photos
V roku 1947, Henri spolu s Capom, „Chim“ Seymourom, Vandivertom a Rodgerom založili Magnum Photos. Magnum Photos je medzinárodná fotografická agentúra, vlastnená jej členmi – fotografmi. Ich úlohou bolo mapovať dianie vo svete.
Rodger, ktorý odišiel z magazínu LIFE mal na starosti Africu a Stredný východ. Chim, ktorý hovoril mnohými európskymi jazykmi, pracoval v Európe, Henri v Indii a Číne, Vandivert, ktorý rovnako ako Rodger odišiel z LIFE-u pracoval v Amerike a Capa všade tam, kde nikto iný nepracoval. Vznik bol iniciovaný Capom ako reakcia na Druhú svetovú vojnu.
Poslaním Magnum Photos bolo „cítiť pulz.“ Niektoré z prvých projektov boli „Ľudia žijú všade“, „Mládež sveta“, „Ženy sveta“ a „Generácia detí“. Prvým prezidentom bola Vandivertova manželka, ktorá sa taktiež starala o kancelárie v New Yorku; o kancelárie v Paríži sa starala fotografka Maria Eisnerová.
Prvých 10 000 fotografií je najhorších.
Henri Cartier-Bresson
Celosvetovo známym sa Henri stal hlavne vďaka reportážam Gándího pohrebu v Indii v roku 1948 alebo Čínskej občianskej vojny. Podarilo sa mu zmapovať posledných 6 mesiacov Kuomingtangu a prvých 6 mesiacov komunistickej Číny. Taktiež fotografoval posledných eunuchov v Pekingu. Z Číny sa presunul do Indonézie, kde dokumentoval narastanie nezávislosti od Holandska.
Images à la sauvette
V roku 1952 vyšla jeho najznámejšia kniha Images à la sauvette (Rozhodujúci moment). Kniha obsahovala 126 fotografií z Východu i Západu a jeho 4500-slovný filozofický predslov.
„Fotografia nie je ako maľba,“ povedal Henri v roku 1957 pre Washington Post. „Je tu kreatívna frakcia sekundy. Tvoje oko musí vidieť kompozíciu alebo výraz, ktorý nám život poskytuje a musíme s intuíciou vedieť, kedy stlačíť spúšť. V tom momente je fotograf kreatívny. Ups! Moment! Akonáhle ho zmeškáš, je navždy preč.
Zvyšok života
Fotenie Henrimu umožnilo cestovať po celom svete, vrátane Číny, Mexika, Kanady, USA, Indii, Japonska a bývalého ZSSR. Ako prvý západný fotograf mohol „voľne“ fotiť v povojnovom Sovietskom zväze.
V roku 1966 odišiel z Magnum Photos a začal sa sústrediť na portréty a krajinky, až nakoniec v roku 1968 úplne upustil od fotografie a vrátil sa ku kresbe a maľbe. Priznal, že možno povedal fotkou všetko čo sa dalo. V roku 1975 už fotil len občas a väčšinu času mal svoj fotoaparát zamknutý v trezore. Vrátil sa k maľbe a svoju prvú výstavu kresieb mal v New Yorku v roku 1975.
Henriho prístup k fotografii a technika
Henri takmer vždy používal kinofilmový fotoaparát Leica s klasickým objektívom 50mm a občas širokouhlý objektív pre fotenie krajinky. Svoju Leicu často preliepal čiernou páskou a čiernou farbou sa ju snažil čo najviac zamaskovať, aby bol menej nápadný. V kombinácii s vysoko citlivým čiernobielym filmom, bol schopný zachytávať situácie úplne nenápadne. „Miniatúrny“ formát poskytoval Henrimu to, čo nazval „sametovou rukou … oko jastraba.“
Fotoaparát je nástroj, nie pekná . . . hračka.
Henri Cartier-Bresson
Nikdy nefotografoval s bleskom, pretože to považoval za „neslušné … akoby príchod na koncert s pištoľou v ruke.“ Veril v komponovanie svojich fotografií v hľadáčiku, nie v tmavej komore. To sa prejavilo na takmer všetkých jeho fotografiách, ktoré boli vytlačené bez akéhokoľvek orezania alebo inej manipulácie v temnej komore. Trval na tom, aby jeho fotografie ostali „neopracované“, aby obsahovali aj niekoľko milimetrov neexponovaného negatívu okolo záberu, čo vytvorilo čierny rámik.
Henri fotil exkluzívne na čierno-biely film. Neprejavoval záujem vo vyvolávanie či zväčšovanie. Technické aspekty fotografie pre neho boli zujímavé, iba v prípade, že mu umožňovali lepšie vyjadriť to, čo videl.
Neustále nové objavy v chémii a optike rozširujú naše pôsobenie. Je na nás, ako ich aplikujeme do našej techniky na naše zlepšenie, ale je tu aj celá skupina fetišov, ktoré sa vyvinuli v oblasti techniky. Technika je dôležitá len do tej miery, kedy ju musíte zvládnuť pre správnu interpretáciu toho čo vidíme… Fotoaparát je nástroj, nie pekná mechanická hračka. V každom prípade, ľudia až príliš premýšľajú o technike a nie dostatočne o videní.
Záver
Cartier-Bresson je považovaný za jednou z najznámejších osobností umenia. Aj napriek tomu, že odfotil mnoho slávnych portrétov, jeho tvár bola svetu všeobecne málo známa. Pravdepodobne, mu aj to pomohlo pracovať na ulici nerušene. Odmietal fakt, že pojem „umenie“ sa vzťahuje na jeho fotografie. Namiesto toho si myslel, že sú to len jeho „črevné pochody na prchavé situácie, ktoré sa diali.“
Verím, že tento článok ti ho aspoň trochu priblížil a naučil si sa znova niečo nové. Myslím, že je naozaj veľmi dobré, v rozumnej miere venovať čas majstrom ako Cartier-Bresson. Učí nás to mnohým veciam. V nasledujúcom článku sa dozvieš 7 vecí, ktoré sa z jeho tvorby môžeme naučiť.
Diskusia
Vyborny clanok, vdaka!:)