Henri Cartier-Bresson a jeho 7 lekcií

V predchádzajúcom článku sme si Henriho trochu priblížili a dozvedeli sme sa o jeho začiatkoch vo fotografii a prístupe k nej.

V dnešnom článku si rozoberieme 7 vecí, ktoré sa z tvorby Henriho Cartier-Bressona môžeme naučiť, a ktoré môžu do istej miery ovplyvniť tvorbu každého z nás. 

Prečo fotíš?

Niekedy sa stane, že strácame inšpiráciu pre fotenie. Či už je to pouličná fotka, portréty, krajinky. A čo je možno ešte horšie, nútime sami seba fotiť. Ale Henri hovorí, že nepotrebujeme inšpiráciu. Stačí byť inšpirovaný životom ako takým a zaujímať sa o krásu, ktorá je ukrytá všade okolo nás, vo svete. Fotografia je len spôsob, ako zachytávať krásu.

Fotografovanie samo o sebe nebolo nikdy moja vášeň, ale možnosť – zabudnutím na seba samého – zaznamenať za zlomok sekundy emóciu subjektu a krásu formy… Fotografický záber je jeden z mojich náčrtníkov.

Mnoho ľudí sa prestalo venovať fotke. Niektorí prešli na maľovanie, hudbu, kresbu… a nie je na tom nič zlé. Aj sám Henri ku koncu svojho života odložil fotoaparát a vzal do ruky paletu a štetec. Rozhodol sa, že maľba a kresba sú lepší spôsob, ako sa môže umelecky vyjadriť a realizovať.

Nemaj pocit, že keď si už toľko fotil a si fotograf, je to jediný spôsob akým môžeš vyjadriť svoju realitu. Ak to nejde, použi iný nástroj. Nesiľ to.

Skutočná radosť z fotografovania

Myslím, že často sa až príliš sústredíme na fotenie „úžasných“ fotiek, možno získanie čo najviac sledovateľov na sociálnych sieťach, lajkov, a to až do takej miery, že niekedy zabúdame na vnútornú a skutočnú radosť z fotenia. Henri Cartier-Bresson v roku 1976 napísal:

Fotiť znamená zadržať dych v momente, keď sa všetky schopnosti stretnú, aby zachytili mihnúcu sa skutočnosť. V presne tom okamihu sa zvládnutie zachytenia záberu stáva veľkou fyzickou a intelektuálnou radosťou.

Foť to, čo cítiš

Jedným z najčastejších problémov, ktoré zažívam je to, že neviem čo fotiť. Podľa Henriho by sme sa mali sústrediť na náš osobný svet a fotiť s úprimnosťou to, čo cítime a ako vnímame realitu.

Všetko, čo sa deje vo svete, ako aj v našom osobnom svete, je predmetom na fotenie. Nemôžeme ho negovať. Je všade. Takže musíme mať len jasno v tom, čo sa deje vo svete, a byť úprimný, v tom, čo cítime.

Veľké námety sa často skrývajú v detailoch

Vo fotografii, tie najmenšie veci, môžu byť veľkými námetmi. Malý, ľudský detail sa môže premeniť na lajtmotív.

Je potrebné si uvedomiť, že niekedy tá najlepšia fotka môže byť odfotená aj v tvojej izbe doma. Nemusíš cestovať po celom svete, aby si robil pekné a zaujímavé fotografie. Z vlastnej skúsenosti som si všimol, že kedykoľvek fotím v zahraničí, fotky pôsobia skôr turisticky než osobne.

Fotiť zaujímavé veci v okolí, v ktorom denne žijeme môže byť veľmi ťažké. Všetko sa zdá byť okukané a nudné. Skús sa vymaniť z tohto vnímania sveta. Predstav si, že si turista vo vlastnej štvrti alebo meste. Čo je zaujímavé? Iné? Čo by ťa fascinovalo? Šokovalo? Snaž sa vidieť veci z vonkajšej perspektívy a foť to.

Foť príbeh!

Jedným z najväčších lekcií, ktoré sa od Henriho učím (ale aj od mnohých iných fotografov) je fotiť príbeh. Často sa mi stalo, že som fotil iba jednotlivé zábery, nahral fotky na Tumblr, Facebook alebo Instagram. Akoby som si myslel, že fotografovanie je len o tom, robiť úžasné jednotlivé zábery, a mojou povinnosťou je ich odovzdať verejnosti, aby videli, a ja už len čakal na množstvo „páčikov“ a komentárov… a samozrejme followerov.

Sofistikovanejší fotografi sa snažia vytvárať série. (A toto mi stále opakovala aj Ráchelka 🙂 ). Ich cieľom nie je cvakať fotku za fotkou, ale pracovať na projektoch. Snažia sa vytvoriť obrazové príbehy. Henri o jednotlivých jedinečných záebroch, ktoré majú absolútnu výpovednú hodnotu hovorí toto:

Čo to vlastne je fotografická reportáž, obrazový príbeh? Niekedy je to jedinečný obraz, ktorého zloženie má takú silu a bohatosť a ktorého obsah tak vyžaruje, že tento jediný obraz je celý príbeh sám o sebe.

Neskôr však pukazuje na to, že je to veľmi zriedkavé, aby jediný záber zachytil celý príbeh. Niekedy je naopak potrebné stavať na ňom a vytvárať „obrazový príbeh.“

Ale to sa stáva len zriedka. Prvky, ktoré spolu môžu vyvolať iskru, sú často rozptýlené – či už z hľadiska priestoru alebo času – a spojiť ich na silu je „ovládanie javiska,“ a ja cítim, že som si to vymyslel. Ak je však možné vytvoriť fotku o „jadre“ ako aj o zasiahnutých iskrách tohto predmetu, je to obrazový príbeh. 

Najlepší spôsob ako sa naučiť vytvárať príbehy je učiť sa od majstrov fotografie. Môžeš si kúpiť dobrú knihu a sledovať koľko fotiek je v nej. Ako sú zoradené, ako na seba nadväzujú. Pokús sa ich analyzovať. Pýtaj sa: „Prečo sa fotograf rozhodol vytvoriť takúto sériu a prečo sa rozhodol ponechať niektoré strany prázdne, zatiaľ čo iné strany sú prepojené  inými fotografiami?“

Ako fotiť portrét

Zachytenie prostredia, ktoré je bežné pre človeka

Ďalšia dôležitá myšlienka, ktorú nás Henriho učí je, ako fotiť dobrý portrét. Upozorňuje na to, aké je dôležité fotiť aj okolie danej osoby. Často, keď fotíme portréty, fotíme ich pri bielom pozadí, čiernom pozadí… na čom samozrejme nie je nič zlé. Mnoho takýchto portrétov je krásnych a nechýba im nič. No Henri poukázal aj na krásu portrétov z prostredia, prostredia, ktoré hovorí o osobnosti danej osoby a jej bytí.

Aby mal fotograf možnosť dosiahnuť skutočný odraz sveta osoby – či už mimo nej alebo v jej vnútri  – je potrebné, aby sa subjekt portrétu nachádzal v situácii, ktorá je pre neho bežná. Musíme rešpektovať atmosféru, ktorá obklopuje ľudskú bytosť a integrovať do portrétu životné prostredie jednotlivca – človek, nie menej ako zvieratá, má svoj habitát.

Nechaj subjekt zabudnúť na fotoaparát

Ďalší skvelý tip od Cartier-Bressona: fotografia dostatočne dlhá a dostatočne nenápadná, aby váš subjekt zabudol, že je tam kamera. Navrhuje, aby sme nepoužívali fantazijné vybavenie, ktoré môže byť pre váš predmet zastrašujúce:

Predovšetkým musíme dosiahnuť, aby zabudol na fotoaparát a fotografa, ktorý sa s ním zaoberá. Komplikovaná výbava a reflektory a rôzne iné technické vybavenie sú podľa mňa dostatočné na to, aby zabránili tomu, aby „vtáčik vyšiel von.“

„Stále som amatér“

Keď počujeme slovo amatér, prvé čo nás napadne je niekto, kto je zrejme nekvalifikovaný, neznalec alebo nováčik. Keď o niekom vo fotke hovoríme ako o amatérovi, predpokladáme, že nevie ako fotiť. Možno nevie dobre fotiť, alebo nevie správne ovládať fotoaparát.

Myslím si však, že táto myšlienka nie je správna. Amatér je niekto, kto robí niečo z lásky. Slovo amatér v skutočnosti označuje niekoho, kto robí niečo zo záľuby (z latinčiny amatorem – zákl. slova amare: milovať). Henri po 25 rokoch fotenia vnímal sám seba ako amatéra. Povedal:

Uplynulo 25 rokov odkedy som sa začal pozerať cez môj hľadáčik. Ale stále si myslím, že som amatér, aj keď, už nie som diletant.

Všetci by sme mali fotiť ako amatéri. Z lásky a radosti, ktorú nám to prináša. Stále sa usilovať naučiť niečo nové, skúšať a nevzdávať sa. Investovať do znalostí, viac ako do výbavy. Nefotiť len preto, aby som sa možno mal čím chváliť alebo zarobil na tom, ale preto lebo mi to prináša radosť!

Záver

Tvorba Henriho Cartier-Bressona nás učí, pristupovať k dnešnému svetu trochu inak a využiť naše možnosti tak, aby sme sa kreatívne rozvíjali a aj fotografovanie nám prinášalo veľkú radosť. Výborné knihy o ňom, sú napríklad Henri Cartier-Bresson alebo Photographs.

Ktorá zo 7 vecí sa ti najviac páči?