Marek Pupák

Marek Pupák je šikovný fotograf, ktorý pochádza z Považskej Bystrice a venuje sa dokumentárnej fotografii. Fotí najmä na film na Leica M6 a Minoltu Hi-Matic F

Články pravidelne aktualizujem, ale niekedy sa mi to nepodarí včas. Tento článok som už viac ako rok neaktualizoval, preto je možné, že niektoré informácie už nie sú úplne presné.

Jedno ráno mi znenazdajky zazvonil mobil. Mierne rozospatý som pripravoval článok na uverejnenie a tak ma to veľmi prekvapilo. „Kto mi môže teraz volať?“ Číslo som nepoznal a tak som sa úctivo predstavil a čakal kto sa ozve. Vtedy som ešte netušil, že mi volá Marek.

S Marekom som sa ešte v to ráno stretol a predal mu jeden z mojich fotoaparátov, Minolta Hi-Matic F, ktorú som po recenzii a nejakom čase fotenia chcel posunúť ďalej. Výnimočnosť človeka sa dá vnímať rôznymi spôsobmi. Vo svete fotografie je to najmä tým, čo a ako fotí a aký má na veci pohľad.

Mali sme tu viacero veľmi inšpiratívnych ľudí, s ktorými sme sa už rozprávali. Marek je ďalším z nich. Je veľmi šikovný a pre mňa veľmi špecifický dokumetarista, ktorý sa prevažne venuje čiernobielej fotografii.

Ahoj Marek! Na úvod nám, prosím, o sebe niečo povedz.

Ahojte, volám sa Marek, pochádzam z Považskej Bystrice, ale momentálne žijem v Bratislave. Už pár rokov sa túlam po svete s foťákom na krku a veľmi ma to teší, napĺňa a chráni.

Čomu sa v živote venuješ?

V živote som sa venoval rôznym veciam. Kedysi dávno som sa ako klasické sídliskové dieťa naháňal za loptou, skateboardoval, liezol po stromoch. Odmalička ma však hlavne môj otec viedol trošku aj ku kreatívnym činnostiam. Jeho heslom bolo, že vždy je krajšie niečo vytvoriť ako zničiť. Tak som to teda robil. Veľa som kreslil a maľoval a tak ma naši prihlásili na ZUŠ IWK v Považskej Bystrici, ktorú som aj vychodil. Bola a je to výborná ZUŠ-ka so super učiteľským “zborom”. Fakt výborný základ, čo sa týka vzťahu ja – umenie. Mimo to som potom hral súťažne pár rokov basketbal. Bolo toho veľa, zamestnával som si hlavu a ruky všeličím možným.

Ako si sa dostal k foteniu ako takému?

Ha! Máme to tu. Povinná jazda. Vedel som, že sa na to opýtaš, už aj v predošlých rozhovoroch sa ma na to pýtali. Nechcem sa opakovať, tak tebe pridám nejakú pikošku, aby to nebolo navlas rovnaké :).

K foteniu som sa dostal totálnou náhodou. V našej pivnici som našiel v krabici s haraburdím otcov starý foťák Zenit-E. Klasický rodinný fotoaparát k akému si sa mohol za komančov dostať. Evidoval som ho už aj predtým, keď bol hore v byte. Môj otec mal v uzavretej skrini takú poličku, kde mal fotoaparáty, ale nikdy som oň nejavil záujem. Ani si vlastne nepamätám, že by som otca videl na ňom fotiť. Na dovolenky nosil už omnoho menšie a spratnejšie point n shoot foťáky. Keď som ho však v tej pivnici našiel a priložil som si ho k oku, tak sa mi páčilo ako svet vypadá cez žltkastý filter, ktorý bol na objektíve. Navyše zvuk zrkadla, ktorý to vydalo po zmačknutí spúšte si ma totálne získal. Každý, kto to niekedy skúsil, vie o čom hovorím.

Takže takto to nejak začalo. Nič veľké, len zvukovo-vizuálne vnemy ma doviedli na túto cestu. Ale vďaka akejkoľvek vyššej sile za túto náhodu. Pre môj krátky život to s ohliadnutím späť znamenalo veľmi veľa.

V čom vnímaš, že ti fotografia v živote najviac pomohla?

Fotografia pre mňa znamená veľmi veľa. Je to vyjadrovací jazyk, ktorým sa stále učím rozprávať s ostatnými. Je to spôsob, akým sa pozerám na každú jednu scénu, ktorá sa mi deje pred očami a to aj bez toho, aby som mal fotoaparát pri sebe. Za najdôležitejšie však považujem to, že mi fotografia pomohla v ťažkých životných situáciách, kedy nič iné nedávalo zmysel, len ísť a dostať sa z toho chaosu pomocou zanietenosti a radosti, ktorú mi fotografovanie prináša.

Prečo si pri filme ostal? V čom je pre teba iný než digitál?

V prvom rade chcem povedať, že nefotím len na film. Mám aj digitál, ale hlavnú časť mojej techniky tvoria filmové prístroje. Mal som všeličo. Mimo fotenia mám vyštudovanú aj réžiu dokumentárneho filmu a počas štúdia som točil a fotil na digitálnu zrkadlovku Canon 6D. Tú však už nemám, bola strašne veľká.

Vrátim sa však k tvojej otázke čo vidím na filme. Hlavne asi to, že dodnes nerozumiem ako to mohli vynájsť. Ako mohli objaviť, že konkrétne látky na seba reagujú, a že ti na skle alebo papieri z toho zrazu vznikne obrázok. To je pre mňa zázrak. Dnes to berieme ako samozrejmosť, vieme čo treba ako urobiť, ale keď sa zamyslíš, že oni boli vtedy na bode nula, tak je to proste „wau“. Na filme sa mi ďalej páči jeho autenticita, to aký pocit a atmosféra ide z konkrétneho výstupu. Ono to proste vyzerá lepšie, ako to ty skutočne vidíš a to zatiaľ (a možno nikdy) digitál nedosiahne.

Ale je to môj názor, nechcem sa tu teraz dušovať alebo byť nejakému zarytému digitálistovi na smiech. Aj tak si často všímam, že ľudia sa z digitálneho výstupu snažia spraviť filmový. Napokon vždy ide o fotku, tá môže byť buď dobrá alebo slabá.

Čo pre teba robí fotku dobrou?

Na prvú časť tejto otázky som už do veľkej miery odpovedal v predošlej otázke. Na tú druhú, teda to, čo hľadám predtým než zmačknem spúšť odpoviem, že sa v prvom rade snažím dobre pozerať, ale to rozhodne nestačí.

Myslím, že je dôležitý aj psychologický proces, ktorý sa deje priebežne a ten je v každom človeku individuálny. Sú to rôzne asociácie a podnety s vecami, ktoré videl, prežil, alebo mu niečo pripomínajú. Preto si myslím, že zatiaľ, čo jeden človek nemusí v danej scéne vidieť nič, ten druhý, stojaci vedľa neho v tom môže vidieť celé príbehy. Neviem či som to dokázal zrozumiteľne vysvetliť, ale snažil som sa…

Čo teda fotíš rád? Máš svoj obľúbený žáner?

Môj obľúbený žáner neviem presne popísať. Samozrejme, mám bližšie k dokumentu ako k nejakým konceptuálnym dielam, avšak aj medzi nimi sa dajú nájsť pekné a nápadité veci. Čo ma však baví najviac je pozorovať ľudí, ich vzťahy, zvyky a stopy, ktoré po sebe zanechávajú. Oceňujem fotografie, z ktorých je cítiť, že sú úprimné a že sú o tom, čo ako ľudia žijeme každý deň. O živote. Je to taká tragikomická spleť. V jedeň deň sa ideš počúrať od smiechu a na druhý deň ťa dokáže zložiť na totálne dno. Práve to je na ňom najkrajšie a to mám rád. Ak sa to podarí mne alebo aj niekomu inému nielen do fotiek, ale celkovo aj do hudby alebo iného druhu umenia, niečo vložiť. To striedanie medzi vážnosťou, ale aj tým, že to zas celé netreba brať tak strašne vážne, ma baví.

Kde hľadáš inšpiráciu? Čo alebo kto ťa inšpiruje?

Inšpirácia je podľa mňa dvojsečná zbraň. Môže veľmi pomôcť vo výbere obľúbeného obrazového jazyka, ktorým sa chceš vydať, ale môže aj uškodiť, keď inšpiráciu začneš veľmi napodobňovať, až sa z toho stane v podstate kopírovanie. Ako sa však hovorí, všetko už bolo dávno vymyslené.

No myslím si, že pokiaľ má človek zdravý úsudok a chce byť v umení čo najviac úprimný a autentický, tak sa mu to stať nemôže a môže priniesť originálny autorský pohľad. V čo najväčšom počte sa dnes dá vidieť inšpirácia na internete, no odporúčam si fotografie od obľúbených autorov pozrieť najmä v knižkách alebo v galériách. Je veľmi veľa šikovných ľudí, od ktorých sa je čo učiť, ale ešte dôležitejšie ako sa nimi vyslovene inšpirovať, je ich podporiť.

Ako podľa teba nájsť vyrovnanosť medzi inšpiráciou a kopírovaním? Ako si ty hľadal svoj štýl?

Napodobňovať zďaleka nemusí byť kopírovať. Myslím si, že keď si od niekoho vyhliadneš povedzme obrazový štýl, ktorý na tebe zanechal dojem – myslím tým najmä to, že keď sa niekomu začnú páčiť portréty skrz to, že videl výborné portréty niekde v časáku alebo v nejakej kampani a začne fotiť portrétnu fotku, tak je to úplne v poriadku. Našiel to, čo sa mu páči. Ja som si tak zrejme našiel záľubu u nejakého dokumentaristu typu Koudelka, ktorého som vždy obdivoval. Zistil som, že sa mi najviac páči dokument. Rozhodne nefotím tak kvalitne ako Koudelka a asi ani nikdy nebudem, on je proste inde a práve preto som si povedal, že ho nechcem napodobňovať ani kopírovať, ale že si pôjdem niečo také vyslovene vlastné. Niečo naozaj také, čo bude prechádzať cezo mňa.

Ktoré knihy by si odporučil?

Mám veľmi rád tvorbu Josefa Koudelky. Knihu Cikáni mám vo svojej zbierke. Ďalej sa mi veľmi páči práca Roberta Franka a fotografie z jeho knižky The Americans, z ktorej výstavu som si pozrel aj v Albertine a urobilo to na mňa veľký dojem. Za zmienku určite stojí ešte kniha od Daniela Šperla – Všední slavnosti, ktorú si raz za čas veľmi rád pozriem. Alebo knižka od Dany Kyndrové s názvom Rusové. Úžasnú atmosféru má aj kniha od Raymonda Depardona – Glasgow. Je toho veľa. A to som povedal len zlomok toho, čo mi momentálne napadol. Rozhodne však odporúčam majstrov ako Josef Koudelka, Eugene W. Smith, Diane Arbus, Martin Parr, Elliott Erwitt, Robert Frank, Tibor Huszár, Carl De Keyzer, Dana Kyndrová. Pri nich neexistuje chybný krok s výberom knihy. Zvedavý som taktiež na knihy, ktoré plánuje vydávať fotografický spolok 400ASA, ktorý nedávno vznikol v susednom Česku.

Na ktorú fotku si najviac hrdý?

Asi nemám jednu vyslovene konkrétnu. Skôr mám také, ku ktorým mám určitý vzťah, pretože som niečo pri ich zhotovovaní prežil. Alebo znamenajú pre mňa niečo z osobnej roviny vzhľadom k osobe, ktorá na nej je.

Určite som však hrdý na víťazné série na súťaži Slovak Press Photo, pretože ma veľmi potešilo, že ich porota a ľudia blízki fotke pochopili a že im to celé dokopy dávalo určitý príbeh, ktorý som chcel vyjadriť. Samotná výhra bola už len príjemný bonus a pre mňa, ako stále neznámeho fotografa, to bolo veľké povzbudenie.

Aký gear používaš?

Momentálne mám M6-tku, na ktorú som si dlho šetril. Keď som si kúpil telo, ešte veľmi dlho som sa naň len pozeral, kým som si kúpil aj objektív. Okrem toho mám Minoltu Hi-Matic F, ktorú som kúpil od teba a o týždeň na to si druhý kus kúpila aj moja frajerka :).

Myslím, že si spravil chybu, keď si sa ich po teste vzdal. Sú to veľmi decentné a šikovné fotoaparáty, ktoré navyše dobre fotia. Jo a digitál mám X100T.

Keďže fotíš na fotoaparát Leica, prirodzená otázka je, považuješ gear za veľmi dôležitý?

Vieš čo, veľa ľudí rieši techniku. Viem, že aj táto konkrétna stránka prináša recenzie na foťáky z časov minulých, ale ja ti poviem za seba, že u mňa je to tak, že riešim skôr praktickosť a rozmery. Mal som už všelijaké kamery. Niektoré, na ktoré som čítal len chválu ma sklamali a tie, ktoré zas mnohí odpisovali ako foťáky z kinder vajca ma naopak veľmi prekvapili.

Samozrejme aj ja som to mal tak, že som najskôr chcel veľké zrkadlovky s veľkými a perfektne ostrými sklami. Následne som zistil, že sú pre mňa príliš veľké, ťažké a hlučné. Tým pádom, málo diskrétne. A práve tu, sa dostávam späť k začiatku odpovede – netreba v prvom rade riešiť techniku, ale sústrediť sa na samotnú fotku.

Venuješ sa okrem fotenia aj vyvolávaniu filmov či fotiek?

Filmy si momentálne sám nevyvolávam, pretože nemám na to vhodne uspôsobený byt. Dokonca aj v kúpeľni mám veľa parazitného svetla, ktoré sa nedá odfiltrovať. Keď sa niekde už konečne usadíme do „vlastného“ tak si chcem spraviť priestor, ktorý bude dobre zatemnený. Proces vyvolávania filmov totiž ovládam a chcem sa k nemu určite vrátiť. Je to mágia.

Ktorý film, by si hodnotil ako ten „tvoj“?

Neviem, či je to presne „môj“ film, ale ako som písal vyššie, nedá sa mi momentálne vyvolávať si filmy samému a práve preto som to riešil C-41 alternatívou v podobe čiernobieleho filmu Ilford XP2. Inak klasika, keby sa dá tak si idem Tri-X. Farebné veľmi nepoužívam, ale obrazovo najbližšia mi je Portra.

Fotíš teda najmä na čiernobiely film?

Keby som to mal vyjadriť percentami tak je to tak 70 % čierobiely film a 30 % farba.  

Čo by si odkázal fotografom, ktorí na film začínajú fotiť?

Aby sa fotografovaním zabávali, aby ich to tešilo a chránilo pred všetkým zlým a smutným, čo ich postretne. Aby mali pokoru a skromnosť a nemysleli si hneď o sebe, že robia veľké umenie. Aby aj premýšlali a nielen veľa fotili. Aby boli hlavne čo najviac sami sebou, pretože to sebavyjadrenie je na tom to najlepšie. No a jasné, ak sa bavíme vyslovene o fotení na film, tak aby ich neodradili prvé neúspechy spojené so zle naexponovaným alebo nesprávne vyvolaným filmom.

***

Marekovi som veľmi vďačný za rozhovor. Jeho tvorbu môžeš sledovať na Instagrame. V prípade záujmu ho môžeš aj podporiť, a to kúpou niektorej fotky. Stačí mu napísať.

Všetky fotky boli použité s dovolením autora © Marek Pupák.

Pridaj komentár

Tento formulár je chránený službou hCaptcha a vzťahujú sa naň Zásady ochrany osobných údajov .