Gréta Čandová

Gréta je skrátenou formou alebo zdrobneninou mena „Margaréta“, z latinčiny „Margarita“. Okrem chutného koktejlu, ktorý pod týmto menom určite poznáš, to doslova znamená „perla“. Ale prečo o tom hovorím?

Pretože Grétka je takou perlou. Je to človek, ktorého tvorbu som už dlhší čas sledoval a veľmi príjemne na mňa pôsobili jej fotografie. Či už z cestovania alebo života ako takého. Prial som si vedieť viac. A to dalo začiatok tomuto rozhovoru.

Grétka, prosím, predstav sa nám.

Pochádzam z Košíc, rada sa túlam prírodou a toto je 29-te leto, ktoré zažívam.

Čomu sa v živote venuješ?

Zatiaľ kúskom všeličoho, záležiac aj od miesta, kde práve žijem a môžem sa učiť prostredníctvom rôznych prác, dobrovoľníctiev, človečenských prepojení. 

Neviem, či niekedy budem mať takú tú jednoslovnú, upratanú odpoveď na otázku čo robím, aké je moje povolanie. Počas posledných rokov som pracovala v múzeu polárnej žiary na Islande, ktorý sa mi stal ďalším druhým domovom. Na Slovensku v kníhkupectve Artforum, v športovom obchode, tvorbou reportáží a rozhovorov, aj ako turistická sprievodkyňa. Štyri hutné nezabudnuteľné mesiace, najmä ako dobrovoľník, som strávila v Nepále. Z každej jednej etapy a skúsenosti čerpám a som za ňu veľmi vďačná. Každá je votkaná vo vás (úsmev).

Po návrate z farmy v Portugalsku a recepcie hostela na Azorských ostrovoch, kde som pobudla posledné mesiace, by som rada ostala doma dlhšie a venovala sa pár veciam.

Od publikovania textov mám dlhú pauzu, no písanie, hoci len do “šuflíka”, ma spolu s fotením sprevádza stále a asi si to inak ani neviem predstaviť. Je to príliš hlboko pod kožou a v šerci.

Tak poďme po poriadku. Ako si vlastne dostala k foteniu?

Niekedy koncom základnej školy sme mali doma digitálny kompakt, s ktorým som rada fotievala, prírodu a všetko vôkol a veľmi ma to tešilo. No taký výrazne vpečatený moment bol, keď som sa v pätnástich dostala k filmovej fotografii na fotokrúžku v Centre voľného času. Skvelá fotografka Lena Jakubčáková, ktorá krúžok viedla, ma naučila vyvolávať filmy a fotografie. Bol to pre mňa neskutočne fascinujúci proces. Priam mágia. Pozorovať, ako na predtým bielom fotopapieri po vložení do vývojky začali vznikať obrysy, kontúry, tiene. Učiť sa, ako môžeme výsledok ovplyvniť a ak spravím chybu, bude to v čudu. Cibriť pri tom precíznosť a trpezlivosť. Na hodiny sa zatvoriť do miestnosti s červeným svetlom a nevnímať čas bolo terapiou. Vďaka Ti, Lenka!

Potom bola aj etapa fotenia na digitálnu zrkadlovku, no keď sa mi pokazila a nemala som 250 eur na opravu (smiech), nuž, o nejaký čas som vrátila k filmu, tentokrát najmä farebnému.

Prečo je film tvojou voľbou?

Nepoviem nič nové – atmosféra. Obmedzený počet záberov. Pocit, keď sa ti niekedy aj po pár mesiacoch pred zrakom sformujú vyvolané spomienky a detaily, na ktoré si trochu už zabudol.

Ale silná fotografia môže byť spravená na akýkoľvek foťák, nie som v tom žiadny puritán. A v tomto má samozrejme digitál nesporne veľa výhod. Najmä, keď sa fotkou živíte (čo ja momentálne nerobím) – rýchlosť odoslania dát, cena, a podobne. Len film je mi proste srdcovkou.

V čom Ti fotografia pomáha?

K stíšeniu. Spomaleniu. Vnímavému pozorovaniu. K presunu váh dôležitosti na všetko navôkol, nie na seba. 

A pri dokumentovaní demonštrácie či topiacich sa ľadovcov v opätovnom uvedomovaní si, akú úlohu môže zohrať fotografia, ktorá sa angažuje a zachycuje nie krásno, ale za to výsek súčasnosti, príbehu či neprávosti, od ktorých by sme nemali pohodlne odvracať zrak.

V úvode si spomínala, že si pracovala na Islande. Povedz nám ako tam bolo?

Bolo tam tak, že som sa neskôr rozhodla vrátiť sa tam žiť druhýkrát.

Som rada, že som mala možnosť postupne sa vnárať do každodenného domáceho života a kultúry, a nevnímať len krátkodobo akési pozlátko či zromantizovanú predstavu a krásu instagramových obrázkov bez hlbšieho kontextu pochopenia tamojšieho nažívania.

Človek sa v každom novom prostredí aj pri procese postupného začleňovania sa naučí habadej. Už len všetky peripetie spojené s hľadaním práce a bývania a potom to váženie si, keď nájdete niečo, čo vás baví. Tej jemnej hranice kedy sa z vás, nového prišelca stane kúsok po kúsku “takmer domáci”, čo vie, kde robia najlepšiu kávu, kde vybaviť daňové, že dáždnik by vám tam odfúklo do galaxie stratených zlomených dážnikov a tak sa ani neobťažujete nejaký vlastniť. Skrátka ten, čo vie poradiť návštevníkom a na ulici stretáva známych – čo ale v malom Reykjavíku nie je ťažké (smiech).

Dennodenná práca s ľuďmi rôznych charakterov z rôznych kultúr a načúvanie príbehom naučí veľa. Aj načrenie do obľúbených prírodných vied a problematiky fenoménu polárnej žiary bolo skvelé a delenie sa o to s návštevníkmi pri sprevádzaní našou multimediálnou prehliadkou.

Niekedy, tak ako všade inde, si v práci  “od vidím do nevidím”, ale nájdenie a vytvorenie skuliniek voľna na návštevu termálneho kúpaliska, pozorovanie oceánu či tešeniu sa zo vzácnych slnečných lúčov, všetko je to o vsúvaní týchto momentov maličkých veľkých radostí do na prvý pohľad uceleného kolotoča práce a fofrov. 

Počas dní voľna som aj stopovala a šla spoznávať rôzne islandské zákutia, s čím sa mi spája veľa krásnych i bizarných príhod. Treky, putovania krajinou osamote i za polnočného slnka v lete, varenie si čaju pred stanom pozorujúc ľadovec, pozorovať hviezdy z horúcich prameňov, alebo len tak byť a cítiť, sú jedny z najnádhernejších a najdojímavejších chvíľ z prírody, ake som zažila. Tá zvláštna surovosť, sila a pradávny pocit z (geologicky) mladej krajiny, hlboko vo vnútrozemí alebo na fjordoch mimo turistického ruchu, kde niet nikoho navôkol, je niečo špeciálne, tak intímne slávnostné…

A samozrejme aj vzácne priateľské putá a spomienky robia Island časopriestorom, ktorý bude mať u mňa vždy čestné miesto.

Znie to krásne! Dokumentovala si tamojší život aj na film?

Áno. Na film, do zápiskov a do spomienok.

Aký fotoaparát používaš?

Pred trinástimi rokmi som kúpila od ruky, za dvetisíc korún slovenských, Nikon F75 s objektívom Nikkor 28-80mm a spokojne som ho používala dodnes. Síce ho mám oblepený elektrikárskou páskou a pomaly pri každom navíjaní filmu sa modlím, nech sa nezasekne – už si predsa len čo-to zažil – som veľmi rada, že roky dobre slúžil. 

Minulý rok pribudol aj šikovný maličký Olympus Mju II, ktorý som dostala do daru ako cenu vo fotografickej súťaži na Islande. Výborne sa hodí najmä vtedy, keď chcete byť nenápadný.

Púť Nikonu F75, ktorý vydržal tak dlho, sa bohužiaľ skončila, a nedávno sa neopraviteľne pokazil. Zhodou okolností a krásou stretnutí, mi medzitým jeden milý nemecký hosť hostela, kde som pracovala, podaroval a poslal domov balík s Minoltou Dynax 7 a troma objektívami. Aby bol využitý, a že jeho strýka, ktorému Minolta patrila, poteší, ak mu pošlem print fotky, ktorý na ňu vyfotím. Páčil sa mi príbeh za tým a to krásne gesto i až mysticky správne načasovanie (úsmev). Idem ju teda vyskúšať. Vďaka, Dennis! 

Ktorý film, by si hodnotila ako ten “tvoj”?

Striedam rôzne, ale asi najčastejšie používam klasický aj cenovo jeden z najdostupnejších Fujifilm Superia 200 – veľmi mi vyhovuje, a vôbec nie len na krajinky (s čím je, pre jeho zelenkavé odtiene, často spájaný). Aj Fuji Pro 400H a Kodak 200.

Občas si na portréty kúpim Kodak Portra a Ektar pre pleťové odtiene a iné drahšie, ktoré si “šanujete”.

Pri fotení polárnej žiary využijem filmy s vyššou citlivosťou, ale dlhšou časovou expozíciou sa dá úplne fajne vykompenzovať aj tá nižšia.

A Fomapany a Ilfordy, keď sa vraciam k čiernobielej fotografii.

Veľmi sa mi páčia tvoje fotky krajiniek a prírody. Čo fotíš rada?

Pravdaže naprieč úplne všetkými žánrami a ich prienikmi sú fotografie, ktoré sa ma hlboko dotknú. A v rámci toho čo fotím, asi nerobievam nejaké deliace čiary – mení sa to trochu podľa kapitoly, kde a čím momentálne žijem. Často fotím prírodné scenérie, dokument, portrét.

Ako k portrétu pristupuješ? Plánuješ alebo skôr zachytávaš príbehy ľudí, ktorých stretávaš?

Rôzne, ale skôr to druhé. Príbehy a tváre ľudí, s ktorými sa stretávam a zhováram, ktorých môžem spoznať za tú chvíľu bližšie. A ak to nemusí byť len jednorázové stetnutie, ten proces hľadania toho, ako sa priblížiť k zachyteniu niekoho podstaty či momentálneho rozpoloženia a potom si prezrieť rôzne polohy a podoby vyžarovania človeka, je kúzelný proces. 

Čo alebo kto je tvojou inšpiráciou?

Mäkké svetlo, ktoré práve zaleje krajinu a zjemní jej kontúry. Rozostúpené mračná, prítomná chvíľa, ktorej mám to šťastie byť pozorovateľom a súčasťou. Všímavosť, vnímanie a plné prežívanie prítomnosti je veľmi dôležité, a vedieť aj, kedy radšej necvaknúť.

Niekedy to môže byť atmosféra piesne, obraz, zaujímavý priestor, výjav zo sna. Ak je to niečo plánované, dlhšie sa formujúce.

Pri portrétoch samozrejme človek samotný, jeho príbeh. Portréty sú pozoruhodná vec. Vždy som fotila kamarátov, rodinu, spontánne momentky, ale nie tak dávno som sa odhodlala k niečomu čo zrelo dlho, k osloveniu aj cudzích ľudí a následnému prepájaniu sa s nimi, snažiť sa zachytiť ich esenciu a skúšať rôzne druhy portrétov. Zhovárať sa, zdôveriť sa, hodiny nechať plynúť. To hlavné z toho je pre mňa priateľstvo alebo puto, ktoré vznikne, proces nenalinkovanej tvorby. Obnaženie vnútorné, komu do akej miery je príjemné, ak to vyplynie, a načrenie si do svetov. Na fotke potom cítiť všetko.

Ako riešiš vyvolávanie filmov, keď si často na cestách? Máš nejaké tipy?

Nájdem si miestny fotolab, ak sa na danom mieste nachádza. Niekedy zvážim, či ešte počkať pár mesiacov a prejsť aj letištným skenom pri bezpečnostnej kontrole (nižšie klasické ISO by väčšina skenov nemala ovplyvniť, ale asi to poznáš, nikdy to nie je úplne na 100%). Napríklad naposledy v Ponta Delgada bol jeden fotolab, v Káthmandú bol tiež len jeden, ale v oboch prípadoch nemali k dispozícii dobrý skener, tak som si filmy dala preskenovať ešte raz v Košiciach.

Ktorý fotograf/ka, ovplyvnil tvoj štýl a spôsob fotenia?

Fíha. Je to myslím stále mozaika rôznych aj podvedomých vplyvov, zároveň sa človek snaží nech to vychádza z neho, a nech hoci i vonkajšiu inšpiráciu prevlečie a preženie svojím vnútrom a prežívaním, skúsenosťou a svojím hoci pokrkvaným a nedokonalým rukopisom. Aby to neskĺzlo k akémusi kopírovaniu.

Pozri ako tu zrazu dumazujem, mudrujem (smiech), pritom som často len šťastko, že práve prežívam daný moment a niekedy ho zachytím.

Ale napríklad tvorba Ragnara Axelssona – jeho čiernobiele fotografie ľudí žijúcich v úzkom prepojení s prírodou a skúšaných neduhmi počasia (kniha Faces of the North) a jeho rozprávačstvo, sú pre mňa výnimočné.  A navyše je to veľmi príjemný človek, ako som mala možnosť presvedčiť sa pri rozhovore s ním na výstave v Reykjavíku.

Samozrejme mnohí svetoví i slovenskí a českí fotografi súčasní i z dekád či storočí predošlých, pri ktorých tvorbe nevychádzam z úžasu. A aj medzi mojimi blízkymi kamarátmi mám výborných umelcov s citlivým okom a dušou, i s obdivuhodnou remeselnou zručnosťou.

Čo by si chcela svojou fotografiou dosiahnuť? Máš nejaké sny či priania?

Asi aj mám, také niečo ako dumu či prianie, ale neupútavam sa na to príliš. Vychutnávam si to, čo je, a mnoho neočakávateľného. No budem na tom zatiaľ asi po troške potichu pracovať, a keď sa to podarí, tak super.

Bola som prekvapená a dojatá, keď mi bolo na Azoroch navrhnuté, nech tam spravím výstavu. To, ako mi noví kolegovia a priatelia dôverovali, podporovali a pomohli pri realizácii – to bolo niečo neuveriteľné a chcela som sa uštipnúť, či nesnívam. Maľovali sme výstavnú miestnosť celú na čierno, so šéfom rezali rámy, vymýšľali, vŕtali do noci, zatiaľ čo som sa, chorá, dopovala zázvorom a kurkumou (smiech).

Koncept a názov bol Inner Lands, vždy portrét a pod ním krajinka, interiér alebo iné  – stelesnenie toho, ako si predstavujem vnútornú krajinu daného človeka. Na základe pocitu, skúsenosti, prepojenia, aký som s ním/s ňou mala. Na náprotivnej strane som rukou na drevo napísala myšlienky, básne. 

Večer vernisáže, stretávania s úžasnými návštevníkmi, ako sa delili o svoje pocity a vrstvy významu, ktoré v tom našli,  aj atmosféra, do akej všetky detaily krásne vyústili, sa pre mňa navždy zapíše ako jeden z najčarovnejších večerov. Bola som veľmi šťastná.

Čo by si odkázala fotografom, ktorí na film začínajú fotiť?

Ta že držím palce a skúšaj skúšaj! 

A ešte by som odporučila, nech si vyvolané filmové zvitky dobre, šetrne a prehľadne ukladajú a označujú (najlepšie rozstrihané do tzv. trezorov), lebo ja som v tom nebola jeden čas vôbec dôsledná, ba až lajdácka a dokonca sa mi podarilo stratiť pri sťahovaní v zahraničí najmilšie filmy.  Určite za to tá chvíľa malej námahy stojí.

***

Grétke sa chcem veľmi poďakovať za rozhovor a čas, ktorý aj napriek ťažším okolnostiam venovala príprave tohto článku. Verím, že bol pre teba veľmi prínosný a opäť si sa niečo nové naučil, niečo ťa inšpirovalo alebo pomohlo uvedomiť si.
Ak si chceš pozrieť viac jej fotiek, môžeš ju sledovať na Instagrame.

Všetky fotky boli použité s dovolením autora © Gréta Čandová.