Na konci minulého roka bola v rakúskom Albertina múzeu výstava americkej pouličnej fotografky ktorá zachytávala ulice Bronxu viac ako 60 rokov. Je často nazývaná ako: “najviac oslavovaný a zároveň najmenej známy fotograf svojho času.” Keďže v blízkej minulosti vyplávalo na povrch uznanie viacerým ženám z oblasti fotografie, povieme si o jednej z nich. Helen Levitt je osobnosť ktorá mňa samotného fascinuje. Od momentu kedy som ju videl, zaujalo ma na jej fotografiach niečo iné, niečo skutočné.

Jej život

Narodila sa v roku 1913 ako stredné dieťa jej Rusko-židovským prisťahovaleckým rodičom. Jej otec bol obchodník s úžitkovým tovarom a jej mama účtovníčka. V roku 1931 nedokončila strednú školu so slovami “v živote mám už príliš veľa iných veci ktoré má rozptyľujú.” Potom sa zamestnala sa u J. Florian Mitchella v komerčnom ateliéri, kde sa naučila vyvolávať fotky v čiernej komore. Zo svojich prvých výplat si kúpila používaný fotoaparát Vöigtlander, a začala fotiť čiernobiele fotky jej blízkych.

Helen Levitt master of street photography
Helen Levitt , New York, 1940 , © Film Documents LLC

Už vo svojich teen rokoch sa chcela venovať umeniu, ale keďže podľa jej slov “nevedela pekne kresliť” zdal sa jej tento sen nedosiahnuteľný.  Až kým nenaštívila Julien Levy Gallery a uvidela práce Henri Cartier-Bressona a pochopila že “aj fotka môže byt umenie.” S Henrim Bressonom sa v roku 1935 aj osobne stretla na stretnutí Film and Photo league, kde prednášal. Tiež ho doprevádzala na fotoprechádzkach po Bronxe. Naučil ju veľa o dôležitosti správnej chvíle, plánovania a o zmysle pre kompozíciu. Neskôr sa priznala, že keď sa stretla z Henrim veľmi sa hanbila.

Povedala: “keď som ho stretla nepovedala som mu ani slovo. On bol vysoko vzdelaný muž, ja som bola odpadlík zo školy.”

No vďaka “v tej dobe jej nedostatkom”, ako je žiadne umelecké zázemie, nesprávne pohlavie, či nedostatok vzdelania, dokázala zachytiť ulicu tak ako ju vnímali ľudia na nej.

Začiatky kariéry

Aby sa naučila správne vnímať kompozíciu chodila sa pozerať na obrazy do múzeií. Pri práci učiteľky výtvarnej na polovičný úväzok si začala viac všímať detské kresby s kriedami. Začala ich fotiť ako dokumentáciu. Najprv kresby samotné, potom deti na ulici ako sa hrajú a kreslia po chodníkoch, stenách, schodoch a nakoniec celý “život na ulici vo svojich radostných chvíľkach.” Toto obdobie Levitt nazvala: Obdobie pred televíziou a klimatizáciou…keď boli všetci vonku.”

V roku 1938 si už viac dôverovala a išla svoje fotky ukázať Walkerovi Evansovi. Helen spomína: “Išla som za ním ako to robia deti a spýtala sa, či sa nechce kamarátiť!” Na tom istom stretnutí spoznala aj spisovateľa Jamesa Agee-ho. Evans jej ukázal ako využiť “winkelsucher” pre nespozorovateľné zábery a tiež jej ponúkol spoluprácu pri tlači výstavy American Photographers. Helen sa stala známa ako spracovateľka Evanovych printov. Agee ju naučil hrať poker.

Osobný posun a vývoj

Hellen a Agee si neskôr založili malinký pokrový klub u nej doma, ktorý začali navštevovať ďalší významní fotografi a spisovatelia. Tiež v roku 1948 spolu produkovali snímok the Quiet One, za ktorý boli nominovaní na Academy Award za najlepší dokument. Neskôr sa Helen stretla s Louis Bunuelom, surealistickým filmovým režisérom, ktorý ju najal ako editorku. Odvtedy sa vzdialila od fotky a začala sa viac zameriavať na film, napríklad jej snímok “in the street (1953)” ktorý dokumentoval ulice spanish Harlemu v bronxe. K fotografii sa vrátila až v roku 1959, no uznania sa dočkala až v 70. rokoch, keď sa viac žien dostalo do popredia a ako jedna z prvých začala umelecky fotiť na farebný film.

Hovorí: “chcela som vyskúšať nove veci s farbou”

helen levitt bronx usa
Helen Levitt, Car Repair, date unknown, colour photograph, © Film Documents LLC

Aj keď jej v roku 1970 vykradli byt a odcudzili veľa farebných negativov, neodradilo ju to, ale skôr posilnilo k novej odhodlanosti fotiť. Vďaka tomu už v roku 1974 mala svoju slide show v múzeu of modern ART (moma) ako jednu s prvých výstav farebných fotografi.

Zvyšok života

V 90. rokoch sa jej zhoršil zdravotný stav na bolesti ichiasovho nervu a vymenila svoju Leicu za malý automatický Contax. Taktiež si prestala robiť svoje vlastné printy. V roku 1991 v San Franciscom Museum of Modern Art mala prvú retrospektívu jej práce. Aj samotné mesto New York, jej hlavná inšpirácia, sa zmenilo. Hovorí:

“Chodím tam kde je veľa pohybu. Deti zvykli bývať vonku. Ale teraz sú ulice prázdne. Ľudia sú vnútri a pozerajú televíziu. “

Žila sama s mačkou Blinky až do svojej smrti v roku 2009 vo veku 95 rokov.

Záver

Helen bola veľká fotografka, ktorá napriek svojmu pomerne neznámemu menu zachytila jedinečné fotografie svojej doby. Určite sa od nej môžeme veľa naučiť. A preto sa môžeš tešiť aj na článok o tom, čo si od nej môžeme vziať. Tak zase nabudúce :).

Ako na teba pôsobí jej tvorba?

***

Michal Kovarský
Autor

Vyštudoval propagačnú grafiku. Miluje a venuje sa vizuálnemu umeniu. Teraz cvaká na Nikon F3 a Olympus Mju II.

Komentárov

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

error: © Fotimnafilm.sk
%d blogerom sa páči toto: